Ak by sa ma niekto spýtal, aké motto v živote vyznávam, isto by znelo Nesúď, pokiaľ človeka nepoznáš. Niektorým ženám by to totiž mohlo dosť vecí uľahčiť...
Volám sa Andrea, mám 28 rokov a sama vychovávam päťročného syna. Mám za sebou jedno nevydarené manželstvo, ťažkú životnú skúšku a zmarené ilúzie zároveň. Nebudem vás zaťažovať svojimi vzťahovými peripetiami, koniec koncov, každý z vás si niečím podobným už v živote určite prešiel. Zrejme ale nemusím nikomu extra zvlášť zdôrazňovať, aké to má slobodná mamička, ktorú kvôli malému dieťatku do zamestnania nikde nechcú, ťažké. To bola vlastne jedna z hlavných príčin, prečo som sa pred takmer dvoma rokmi rozhodla pre zmenu.
Vždy som patrila k ženám, za ktorými sa chlapi obzerali a o svoj zovňajšok sa starám i dnes. Možno je to podvedomá snaha neostať po zbytok života sama, opäť ľúbiť a byť milovaná. Vzhľadom na to, že môj príjem bol po skončení rodičovskej dovolenky obmedzený výlučne na príspevky od rodičov, chabé výživné môjho ex a občasné brigády, nemôžem si veľmi „vyskakovať“. Počas jedného nedeľného popoludnia na ihrisku, ktoré tu zvyknem tráviť so synom, som náhodou stretla moju skvelú spolužiačku zo strednej školy. Vyzerala výborne, sršala dobrou náladou a optimizmom. Keďže nebol priestor porozprávať sa dôkladne a prebrať všetky doterajšie zmeny v našich životoch, dohodli sme sa, že spolu zájdeme na kávu. A tu niekde sa píše začiatok môjho príbehu. Reálneho príbehu, v ktorom ma kamarátka „prehovorila“, aby som si na život zarábala ako luxusná spoločníčka.
Viete, čo je zaujímavé? S akou ľahkosťou to píšem na „papier“ a pritom do očí to nepoviem ani najlepšej priateľke. Nie je to moje vysnívané povolanie, netvrdím, že som nemala v živote vyššie ambície a uvedomujem si, že táto „kariéra“ je dočasná a v mojom prípade až priveľmi časovo obmedzená. Je tu však jedno veľké ALE ... také, ktoré zohráva v mojom živote prím. Zopakujem totižto slová, ktoré spomínam v úvode tohto príbehu. Žijem v malom meste neďaleko Bratislavy, o syna sa starám sama, nemám bohatých rodičov či známych, a keďže neverím na zázraky, so všetkým, čo ma v živote postretne, sa musím vysporiadať sama.
Mnoho ľudí tvrdí, že luxusné spoločníčky sú prostitútky. V istom smere možno. Ľahko zarobené peniaze sú samozrejme prudko návykové a dokážu vás zbaviť ťažkého životného bremena. Aj v tomto smere však treba rozoznávať spoločníčky a spoločníčky. Pretože kým podaktoré dievčatá (ženy) prácu robia z vlastnej potreby (za)pôsobiť „vyšším“ dojmom a žiť nadštandardný život, iné ženy „dohnala“ k profesii nepriaznivá životná situácia a vykonávajú ju nie pre seba a svoje blaho, ale iba pre to, aby ľuďom, na ktorých im záleží, nič nechýbalo.
Každý človek má vraj právo voľby. Ja som si zvolila túto cestu. Mám presne toľko peňazí, koľko potrebujem, so synom trávim veľa času, popri tom finančne pomáham svojim rodičom, som sebestačná, spokojná a relatívne šťastná. Nikomu nie som nič dlžná a jediný, komu sa môžem neskôr spovedať, je (pravdepodobne) moje svedomie. A preto opakujem – nesúďte, ak o človeku nič neviete.
Andrea (28)
